Aký trest si zaslúži, ten čo svoju dušu zradí? Brodiť sa v kaluži, za ktorú sa platí, svedomím. Kto vidí do híbky, seba samého? A udrží stípy, chrámu vlastného, tela. Čo túžby naše ničí, s človekom blízkym. Keď srdce kričí, o vzťahu ktorý ničím, nejde zachrániť.

Z úst sa ti práši, prsty za chrbtom skrížené. V makovici Ti snáď straší, a nehovor mi že nie. Klameš! Vysvetli čo tu skúšaš, a ťaháš mi medové fúzy. Zahovoriť? To nedáš! Zapíš si za uši, prekukol som Ťa. Nedošlo Ti stále, že nie som ľahká váha. Orientujem sa v mále, kto s kým a prečo spáva, poľahky odhadnem.

Slzičku roním, pri písaní lásky, Hlavu si skloním, keď skrášľujem hlásky, jemných slov. Tíško tu stojím, pri nohách tvojej postele. So svedomím svojím, strkám ti pod dvere, lístok počmáraný. Odchádzam už na stálo, no veľmi som ťa ľúbil. Papier pravdou zostarol, a ukáže čo sľúbil, som sám sebe.